Počas ženských skupín vo Sveržove sa utužujú priateľské vzťahy aj zlepšujú komunikačné schopnosti

Komunitné centrum vo Sveržove môžeme považovať za akéhosi „priekopníka“ ženských skupín, keďže miestne dámy sa začali stretávať ešte pred pandémiou, v roku 2019. Po vyše štyroch rokoch k nim stále pribúdajú nové tváre a dnes sa dá povedať, že sa tam sformovala naozaj dobrá partia žien.

Na začiatku boli deti a hudba

Riaditeľka sveržovského komunitného centra Jarka Krukárová spomína na začiatky spoločných ženských stretnutí. „Bolo to niekedy v roku 2019 a na samom začiatku boli vlastne najskôr deti. Hľadali sme totiž nejaké aktivity, ktoré by ich zaujali. Zmysluplné činnosti, ktoré by ich mohli v živote niekam posunúť. Okrem hier a rozhovorov sme spolu začali čítať Bibliu a spoznávať kresťanské hodnoty, ale začali sme aj muzicírovať. Zo stretnutí sa vytvorila hudobná skupina, s ktorou sme chodili vystupovať napríklad do rôznych seniorských zariadení. Pre decká to všetko malo veľký zmysel, začali sa na veci okolo seba pozerať inak, začali vnímať, čo všetko v živote môžu dosiahnuť, keď sa venujú niečomu zmysluplnému.“

Zmeny na svojich uvedomelých ratolestiach si všimli aj ich mamy a prišli do komunitného centra s prosbou, že aj ony by sa chceli stretávať v skupine, zhovárať sa, zahrať sa či len si vypiť v pokoji kávu. Videli na svojich deťoch, že sa na bežné veci, ako je napríklad rodinná hádka, dokážu pozrieť inými očami, ba dokonca navrhnúť rozumné riešenie a to ich posmelilo v tom, aby sa aj ony otvorili skupinovým rozhovorom a zdieľaniu v bezpečnom priestore.

Zdieľajú radosti aj starosti

Jarka je dnes sama prekvapená, že žien je stále viac a viac. „Na celkom prvé stretnutie ženskej skupiny ich prišlo 11. Vedela som, že to sa asi neudrží, ale napokon ostalo pevné jadro, ktoré tvoria štyri ženy a k nim vždy pribudnú ďalšie dve či tri, podľa toho, ako im dovolia rodinné povinnosti a čas. Stretávajú sa pravidelne dva razy týždenne.“

V skupinách sa spolu veľa zhovárajú a zamýšľajú nad tým, čo robia v živote zle, ale aj čo sa im darí. Čo ich teší a čo by chceli zmeniť, ale je to pre ne ťažké. Svoje trápenia nezriedka zveria Bohu, spolu sa pomodlia. Skrátka – vyrozprávajú sa a to je pre ne veľmi dôležité a azda aj ozdravné.

Jarka spomína, že počas pandémie, kedy boli komunitné aktivity v interiéri zakázané, stretávali sa aj bez jej podpory, vonku v miestnom altánku. Čítali si, rozprávali sa, posťažovali jedna druhej, pomodlili sa a takto „vyventilované“ sa opäť vrátili do svojich domácností v komunite, kde je život ozaj veľmi náročný,“ približuje Jarka obdobie, kedy si zvládli manažovať stretnutia aj samy, lebo cítili, že im pomáhajú.

Učia sa nereagovať prirýchlo, ovládať svoje emócie, sú si oporou a vzorom, pomáhajú si vzájomne.

Jaroslava Krukárová z Komunitného centra Sveržov

„Skupinové stretnutia ženám z miestnej marginalizovanej komunity v mnohých ohľadoch priblížili, čo je a čo nie je vhodné správanie, či už pri výchove detí, alebo v manželských, susedských a priateľských vzťahoch. Kedysi si vedeli navzájom veľmi ubližovať, najmä slovne. Dnes držia spolu a vedia, že čo sa povie na skupine, to na skupine aj ostáva. Učíme sa vzájomne sa nehodnotiť, ale skôr hľadať pochopenie jedna pre druhú. Ak majú trápenie, vedia sa zvolať a idú sa pomodliť alebo porozprávať, idú pomôcť jedna druhej. Dokonca chodia občas pomáhať aj do iných komunít, kde sú na tom ľudia ešte horšie ako ony samy.

Pokroky robia aj vo vzdelaní

Okrem upevňovania vzťahov a vzájomnej pomoci sa miestne ženy, ktoré majú ukončenú väčšinou len základnú školu, zlepšujú aj v iných zručnostiach. Samy na sebe spozorovali, že lepšie čítajú aj komunikujú, vedia sa lepšie vyjadrovať a pomenovať to, čo majú na mysli.

A čo na to muži? Všeličo.

Zo začiatku to bolo podľa Jarky Krukárovej zaujímavé. O jednej zo žien si napríklad manžel myslel, že má frajera, pretože sa začala správať inak, pokojnejšie. Nepotrebovala sa toľko hádať, vedela mu s pokojom povedať, aby sa nad sebou zamyslel. No a jeho reakcia bola taká, že ho už nemá rada a že ho určite podvádza, preto ju dal sledovať. Napokon však on aj ostatní páni z komunity pochopili, že ženy nerobia nič zlé a zakázané, že sa jednoducho potrebujú stretávať aj samy a zdieľať svoje životy aj mimo najbližšej rodiny. A tak si zvykli.

Keď majú v rodinách ťažké stavy či choroby, myslíme na seba, napíšeme si, pomodlíme sa. Je dobré cítiť, že ak si v ťažkostiach, ktosi na teba myslí.

Jarka Krukárová

Z času na čas sa im podarí vďaka Jarke stretnúť aj s inou ženskou skupinou, ktorú síce tvoria dámy z celkom iného – majoritného prostredia, ale v konečnom dôsledku sa vždy zhodnú na tom, že ich trápia rovnaké starosti. Všetky sa vedia pohádať s mužom či deťmi. Na týchto inkluzívnych stretnutiach hľadajú predsa to, čo ich spája, nie to, čo ich rozdeľuje. A zatiaľ sa im to darí. Držíme palce, aby ich ženské skupiny aj naďalej spájali a obohacovali.

Projekt Rodová rovnosť pre rómske komunity, ktorý bol podporený z Nórskych grantov a štátneho rozpočtu SR, realizujeme spolu s EsFem a Vyrovnávanie Šancí.